Všetko to začalo malým vreckovým foťákom na príležitostné rodinné cvakanie. Neskôr prišla prvá zrkadlovka a stále väčšia túžba fotiť, ktorá už sa nedala zastaviť. Igor Stančík je dnes profesionálny reportážny fotograf, jeho doménou je tiež kvalitná medicínska či eventová fotografia.
Na všetko iba jeden pokus
Reportážny fotograf má zvyčajne na všetko iba jeden pokus. Ak mu ujde nejaká emócia či dôležitý okamih, nemá šancu odfotiť ju znovu. Najvyššou prioritou je preto minimalizovať počet premárnených záberov a zároveň tie, ktoré sa podarí zachytiť, odfotiť zaujímavým spôsobom.
Dôležitým aspektom reportážnej fotografie je tiež správne pochopiť, čo je cieľom reportáže. V ponímaní Igora to znamená, že sa usiluje, aby pri pozeraní fotografií mali ľudia pocit, akoby sa danej udalosti zúčastnili. „Fotografie majú ľudí na chvíľu preniesť v čase a priestore. Preto nefotím všetko, čo sa pohne, nesnažím sa urobiť fotku každému ani odfotiť každý pohyb. Vopred uvažujem, ako danú scénu vo výslednej reportáži použijem. Snažím sa ju odfotiť z viacerých uhlov a pri spracovaní skladám fragmenty deja do jednoliateho celku.”
“Nekrivosť” ako vizitka kvalitnej fotografie
Najradšej fotí ľudí a to akejkoľvek podobe, činnosti alebo forme. Ľudská mimika, reč tela, pohyb, spôsob vyjadrovania, vykonávaná činnosť a mnohé ďalšie aspekty dávajú fotografovi nesmierne veľa možností znázornenia. To, ako fotí, vychádza z jeho podvedomia a aktuálneho vnímania udalosti. Na čo si však dáva veľký pozor a čo je typické pre každú jeho zverejnenú fotografiu je “nekrivosť“. „Nemám rád krivé fotografie, pokiaľ na to nie je naozaj pádny umelecký dôvod. Dávam si preto pozor, aby fotografie boli horizontálne a vertikálne v poriadku. Ak niekde uvidíte krivú fotku, tak na 99% to nie je môj záber.“
Fotograf na operačnej sále
Igor Stančík je známy tiež svojimi medicínskymi fotografiami. Ich náročnosť však nevníma z hľadiska pohľadu na rozrezané ľudské telo. S krvou, kosťami a vnútornými orgánmi nemá žiadny problém. Zložitosť medicínskej fotografie prirovnáva k štvordimenzionálnemu priestoru. „Znamená to, že pred každým záberom sa musím presvedčiť, že „mám voľno“ nielen vpravo, vľavo a pred sebou, ale taktiež za sebou a nad sebou. Na sále je veľa prístrojov, káblov, sterilný priestor, nástroje, operatér s asistentom a ja sa vlastne ničoho a nikoho nesmiem dotknúť, ani len obšuchnúť. Každá moja chyba môže ohroziť zdravie a život pacienta. Prvoradým teda nie je ideálny uhol pre super fotografiu, ale bezpečnosť. Lekárom to neprekáža, už ma poznajú a vedia, že viem, ako sa mám správať. Ich postoju napomáha aj to, že o moje fotografie majú záujem. Vyzerajú totiž úplne inak ako tie z mobilov, ktorými si svoju prácu zvyknú fotiť.”
Sloboda pri práci je pre fotografa dôležitá
V práci potrebuje citiť úplnú slobodu, inak by pre niekoho fotiť nevedel ani nemohol. „Nie som človek s fotoaparátom, ktorý príde a urobí, čo sa mu povie. Som fotograf, mám svoj pohľad, svoj spôsob tvorby. Ak niekto chce taký výsledok, aký sa mu páčil z mojich iných prác, musí mi plne dôverovať a nechať ma pracovať bez obmedzení. Inak to nemá význam a ani jeden z nás nebude spokojný.“
Jeho najväčším fotografickým zážitkom je skúsenosť, keď ako oficiálny fotograf Medzinárodnej biatlonovej únie fotil tretie preteky svetového pohára. „Anastasiya Kuzmina a Paulína Fialková obsadili prvé dve miesta v pretekoch s hromadným štartom, čo je absolútny slovenský historický biatlonový unikát. Emócie, ktoré som fotil a prežíval boli neopísateľné.”
„Keď vezmem do rúk fotoaparát, pociťujem, že veci sú tak, ako majú byť. Neustále striedam šport, divadlo a operácie. To mi umožňuje neskĺznuť do rutiny a fotenie ma stále nesmierne baví.” V budúcnosti by rád nafotil operáciu skoliózy detskej chrbtice, proces natáčania filmu Quentina Tarantina a Olympijské hry.
Kvalitná reportážna či eventová fotografia je vizitkou každého dobrého podujatia. Vložte túto úlohu do rúk profesionála Igora Stančíka, ktorý hravo a predovšetkým kreatívne zvládne každú fotografickú výzvu. Stačí nás kontaktovať.